Martial Arts • Trening • Kulturistika • Výživa • Wrestling • Zábava 

Gothic: Dark Angel

8. května 2010 v 18:17 | admin |  2.1 Jednorázovky
Jednorýzovka:
Jedna staršia poviedky.. systém písani je ešte starší .. vtedy som ešte nevedel také "pekné poviedky" jak teraz :)

Temný Anjel

Tma pohltila celé mesto, zakrývala ju len hustá hmla, ktorá desila každého, kto na ňu vzhliadol. Bol výnimočný deň, boli Vianoce a každý už sedel s rodinou za stolom. Niektorí sa dokonca už tešili z darčekov, ulica bola prázdna, ani jediné auto tade neprešlo. Všetko pokrývala snehová nádielka, lampy ju dokonale osvetľovali, tak vynikla jej biely odlesk. Svetom vládla zvláštna zima, nikoho by ste nedostali teraz von, no niekto predsa vonku bol. Drobná postava v čiernom kontrastovala so zasneženým prostredím, ťažko sa brodila snehom, ktorého neúrekom pribúdalo čoraz viac. Tmavé vlasy posiali snehové vločky, dlhá ofina jej padala zľahka do tváre a pridávala jej tvári ešte viac skleslosti a smútku. Kto ju poznal, vedel, prečo nie je doma, tak ako ostatní. Nebolo nič udivujúce, vidieť ju smutnú, vyzerala tak skoro stále. Biely mejkap skrýval jej i tak bledú tvár, hrubé očné linky sa tiahli pozdĺž oboch očí, čierne na bielom. Smerovala si to rovno na cintorín, nešla však za žiadnym príbuznými, rodičia jej žili a starí rodičia boli pochovaní inde. Ona totiž doma trpela, neustále hádky, kvôli jej temnej gothickej duši. Otec i matka ňou pohŕdali, vysmievali sa jej do očí, ničili ju za to, že bola gothička. V škole to nemala o nič lepšie, výsmech a odsudzovanie, denne počúvala nechutné narážky jej spolužiakov, blbé reči na ňu čakali za každým rohom. Nemal ju však kto podporiť, zastať sa jej, nijakých priateľov, bohužiaľ, nemala. Pár kamošiek mala, no i tie sa nakoniec pridali k ostatným. Mala plné zuby tohto prekliateho sveta, ľudia už skoro zabudli na tie najcennejšie veci, všetci sa ženú za peniazmi. Nemohla sledovať, čo sa s týmto svetom deje, nechcela už nikoho s tých zadubencov vidieť. Sadla si na lavičku vedľa hrobu, pri ktorom často sedávala, z veľkej tašky vytiahla hrubú knihu, bol to jej denník. Začala ho písať ešte keď mala 9 rokov, chcela si zaspomínať, vrátiť sa aspoň duchom do tej doby. Vtedy ešte verila v spravodlivosť, aj keď nemala skoro žiadnych skutočných priateľov, bola tiché a dosť utiahnuté dieťa. Neprezliekala sa za princezné, ako ostatné dievčata, často však nosila tmavé veci, hlavne šaty. Vedela už písať, tak písala básničky, celkom jednoduché básničky. V okolí im nik nerozumel, síce keď si na ne spomenula dnes, boli naozaj amatérske. Za to však bola múdra, mala veľmi dobrý postreh na to, čo sa deje v jej okolí, videla veci inak ako ostatní. Práve preto ju toľkí zatracovali. Dokonca sa dopočula, že je vraj satanistka, to ju ranilo asi najviac, nikdy by také niečo nespravila. Ľudia na ulici sa jej odvtedy vyhýbajú míľovými krokmi. Celkom si na to zvykla, nemôže to zmeniť a po pravde, už jej to bolo jedno, unavovalo ju to riešiť. Prezerala si svoje kresby v hrubej knihe, boli také temné a pritom krásne, mala talent na kreslenie, spev i literárnu tvorbu. Mávala zvláštne predstavy, dokázala ich okopírovať na papier tak živo. Dodnes chodí občas do parku, do jednej polozrúcanej budovy, bolo to jej útočisko. Žiadne hlúpe narážky, pokrikovanie, iba ona a jej myšlienky. Nebývala tam vždy sama, raz prišla a našla tam malé zatúlané mačiatko. Od prvého okamihu si ho zamilovala, bola to čierna mačka s nádhernými veľkými očami a príjemne jemnou srsťou. Pripadala jej záhadná, mala v pohľade niečo zvláštne, neobyčajné, prišla snáď zo samotnej temnoty. Pri mnohých kresbách sa inšpirovala práve ňou, bolo ťažké zvečniť na papier jej srsť, ale vždy sa jej to nakoniec podarilo. No nie všetko sa končí pekne, stalo, že prišla jej milované mača ležalo na zemi, mŕtve. V tvári mala divný kľud, zostala šokovane stáť pri nej, nechápala tomu. Horko-ťažko sa s jej smrťou zmierila, pochovali ju u nich v záhrade a každý deň ta chodila zapáliť sviečky. Niekedy mala pocit, že ešte stále s ňou, strážila ju. Občas zavítila akoby sa jej preplietla pomedzi nohy so svojou zamatovou srsťou, niekedy zamraučala., no nikdy ju nevidela. Začínala veriť, že je čosi medzi nebom a zemou, brala to už ako samozrejmosť. V túto noc bola úplne sama, utekala pred ľuďmi, nechcela byť viac ani s rodičmi. Každá ich narážka ju zraňoval, pred nimi mala hlavu vztýčenú, ale potom v izbe sa spustila lavína horkých sĺz. Po istom čase si však vybudovala barikádu, cez ktorú, sa k nej nedostali žiadne ich urážky. Mala akúsi silu, keď bola sama, akoby sa jej vtedy netýkalo nič z tohto sveta. Tu, medzi hrobmi, v okúzlujúcej tme, žila v inom svete. Bolo to nad jej chápanie, ostatným z cintorínu akurát prešiel mráz po chrbte. Ešte však boli výnimky, začula za sebou kroky, prišlo jej to dosť zvláštne. Kto by mohol byť o tom čase na cintoríne? Osoba sa priblížila k nej, prisadla si vedľa, stále nevychádzala z úžasu. Bol to chlapec, jeho tajomná tvár sa skrývala pod hrubou vrstvou bieleho mejkapu, jeho tmavo nalíčené priťahovali jej pohľad. Nezmohla sa na jedno jediné slovo, zdalo sa jej, ako keby videla samotného anjela, pozeral na ňu svojimi prenikavými zelenými očami. Mohla iba dúfať, že jej nepobláznil úplne celú myseľ, aj on vyzeral byť trochu vedľa. Neprehovorili, i tak mala pocit, že sa objavil niekto, kto ju chápe. Prekonala pobláznenosť, odhodlala sa aspoň spýtať na meno, na viac v tej chvíli naozaj nemala. Bol krásny, v duchu si to len ťažko priznávala, ukradol jej srdce. Ani sa nestihla brániť, zavalila ju túžba po niekom, niekom tak cudzom a pritom blízkom. Odrazu bola plná nádejí, znova začala veriť, že šťastie sa zo sveta stále celkom nevytratilo. Nebola si však istá, či ju má naozaj tiež rád, či pocítil to isté chvenie. Odpoveďou jej bol dlhý vášnivý bozk, každým bozkom sa vymyzala jedna rana na srdci, celé ho vytiahla z utrpenia. Našli spoločnú reč, čas sa im krátil, sviečky na hroboch im osvetľovali prostredie. Tá chvíľa sby nemala nikdy skončiť, aspoň to si priala, veď stretla zmysel svojho života. Boli na tom tak isto, vedela to, on dýcha za ňo, ona za neho. Nenechá ho ísť, nepustí ho, ochráni ho. Trpké zistenie ju zasiahlo, presný smrteľný zásah. Bol to anjel, nepatril na tento svet, no panika ju nepohltila. V kútiku duše niečo chystala. Bol štedrý deň, keď nádej nezomiera a dejú sa zázraky. Na kostolných hodinách odbila polnoc, ticho si zapriala a odišla s ním.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama